Aj líšky chcú mať kamarátov

Vždy sú tie zlé iba líšky. Prišiel spisovateľ a povedal, že čokoľvek sa v tejto rozprávke povie, určite za tým bude toto štvornohé ryšavé zviera. Asi sa rozprávkarom veľmi nepáčia. V bájkach sa snažili len klamať. S Malým princom sa chceli kamarátiť, ale aj ten bol zo začiatku na pochybách.

V kráľovstve Obrúska II. nachádzajú všetky tieto neprávom obviňované stvorenia domov. Poďme sa ale pozrieť na príbeh líšky, ktorá plače pri strome v lese, kde sa nedávno stratil vojačik. Sedí na snehu, našťastie sa ohrieva kožuchom, takže neprechladne, a svojimi čiernymi labkami si pretiera oči. Smutné. Uslzené.

„Prečo plačeš, líštička?“ spýtal by sa niekto.

Je ticho. Počuť iba vločky nežne dopadať do ligotavého snehu.

Z ničoho nič sa v strome, pri ktorom líška plakala, niečo pohlo. Čosi v ihličí zašuchotalo, no žiaden pohyb nebolo vidieť. Líška sa na chvíľu nesústredila na svoj žiaľ. Zaujalo ju, že nie je sama. Vianočný strom obchádzala a kontrolovala z každej strany. Vyzerala ako lovec, no bola len zvedavá. Čím dlhšie skúmala, tým bližšie zvuk počula. Keď už bol takmer pri nej, zhmotnil sa.

Pred ňufákom jej pristál tvor s dlhým huňatým chvostom a veľkými vypúlenými očami, v ktorých sa odrážala biela krajinka. Keď sa pozrela bližšie, všimla si, že roztomilé, takmer plyšové, zvieratko má síce uši, ale vyzerajú ako dva dobre vyčesané a upletené vrkoče. Líške robila spoločnosť veverička.

V tomto bode si musíme vysvetliť, milé deti, že zvieratká nevedia rozprávať. Sme ale v rozprávke, tak ak vám mamička či otecko dokážu preložiť, čo veverička alebo líška hovoria, počúvajte ich. Určite to tak bolo.

Zdá sa, že veverička nebola tunajšia. Líšky sa nebála. Dokonca jej ponúkla jeden z mála orieškov, ktoré jej zostali na zimu. Pre líšku bolo všetko nové. Nikdy predtým oriešok neochutnala. Nikdy predtým ju iné zvieratko svojou potravou neponúklo. Slzami zmenšené očká sa jej rozšírili od prekvapenia a z neho prešli do obrovskej radosti. Oriešok prijala, otvorila ho. Skoro si ho celý hodila do tlamy, no ešte si to stihla rozmyslieť. Zistila, že by sa mala podeliť. Z vnútra škrupinky urobila dve polovice a jednu ponúkla svojej novej priateľke. Spoločne si na oriešku pochutnávali.

Ako čas plynul, dvojica sa stala nerozlučnou. Veverička sa síce vedela pohybovať mrštne ako líška, ale keď si chcela oddýchnuť, vysadla na kožušinu a spoločne utekali s vetrom. Guľovali sa, naháňali a hrali. Raz, keď sa dostali z lesa, kúsok ku kráľovstvu, videli servítkového panovníka, ktorý vyzeral, akoby si prvýkrát vychutnával sneh. V celofánovom obale! Aké smiešne!

Veverička nevedela, že líška je prefíkaná. Nemala ani pocit, že by mala byť na ihlách a v strehu pred prípadným nepriateľom. Lebo nie všetky líšky sú rovnaké. Možno by sa aj rozprávači mali začať hrať s líškami, aby sa s nimi mohli skamarátiť.

Späť