Ako išla utierka Terka do sveta

Každý štvrtý človek miluje dobrodružstvo. Neplatí to však len o ľuďoch. Úplne rovnako to s odvahou a túžbou po nových zážitkoch majú aj papierové utierky. Čo znamená, že ak sa ich v jednom balení ocitnú štyri rolky, môžete si byť istý tým, že tri z nich budú so sedením na svojich mäkkých zadkoch úplne v pohode. Nás však teraz oveľa viac zaujíma tá štvrtá. Volala sa Terka.

Terku nebavilo sedieť na poličke.

„Načo sú hrncom uši, keď aj tak nič nepočujú?“ pýtala sa dookola.

„A prečo cibuli nikdy neslzia oči? A prečo nože vekom nemúdrejú, ale otupievajú?“

Terka svojim trom sestrám kládla nové a nové otázky, no ony ju zakaždým odbavili krátkou odpoveďou:

„Svet je taký. Zvykaj si!“ 

Takéto odpovede však Terkinu zvedavosť vôbec neuspokojili. Svet predsa musí byť väčší. Kde by inak pramenila tá rieka, neustále tečúca z vodovodu, a odkiaľ by sa sem kotúľali stále nové a nové jablká a melóny? A tak sa Terka vybrala svet spoznať sama.

Z dvoch kúskov utierky si vyrobila prvotriedny padák a tajfúnom z digestora sa nechala odfúknuť na ulicu. Hoci dopadla rovno do mláky, vôbec jej to neprekážalo – veď je predsa utierka, a tak len odhodila zopár namočených útržkov a išla ďalej. Na rohu ju omámila pestrofarebná paleta farieb, ktoré sa, čuduj sa svete, dali jesť! A tak si od zmrzlinára vypýtala hneď zo tri z nich a keďže pri jedení zmrzliny sa zafúľa úplne každý, zhodila ďalšiu vrstvu. Zopár utierok darovala zúfalému psíčkarovi a zo dve aj vďačnej cyklistke, ktorá si na chodníku práve opravovala bicykel. Terka z toho všetkého nadšenia rozdávala utierky kade-tade a vôbec si nevšimla, že už na sebe nemá takmer žiadne. Aj o tú poslednú sa napokon podelila s malým dievčatkom, ktoré sa ňu usmialo z kočíka.

Z Terky tak po chvíli úžasného dobrodružstva zostala na ulici len štíhla papierová rolka. Keď si to uvedomila, zosmutnela a začala premýšľať nad tým, či sa predsa len nemala správať rovnako, ako jej sestry. Žiť opatrnejšie a v bezpečí kuchynskej poličky. Tak by ešte stále mala všetky utierky a neskončila by sama na ulici. 

Vtom ju však z premýšľania vytrhol malý chlapec, ktorý ju zdvihol zo zeme a vzal do rúk. Už na pohľad vyzeral ako skúsený moreplavec, ošľahaný dobrodružnými výpravami a slaným morským vzduchom. Chytil Terku za jeden koniec, priložil si ju k tvári a ako cez ďalekohľad cez ňu začal skúmať okolitý svet. Chlapec bol z novej hračky nadšený a nadšená bola aj Terka. Keď už si myslela, že sa jej dobrodružstvo chýli ku koncu, začalo sa úplne nové, dlhšie a ešte zábavnejšie. Chlapec-moreplavec si ju obľúbil, brával ju so sebou na každú výpravu a spolu objavovali celý svet.

Jedného dňa ich výprava priviedla presne do toho okna, z ktorého Terka kedysi vyletela na ulicu. Keď sa doň spolu zahľadeli, na polici uvideli tri Terkine sestry sediace presne na tom istom mieste, ako keď sa s nimi Terka pred niekoľkými týždňami lúčila. Vetrisko z digestoru utíchol, no inak svet v kuchyni vyzeral presne tak, ako predtým. Zatiaľ čo Terkine sestry sa celý ten čas nepohli ani o milimeter, ona vďaka svojej zvedavosti a odvahe videla celý svet a zažila dobrodružstvá, o akých sa jej ani nesnívalo.

Späť