Dobrodružstvo malého zajačika

Bolo krásne zimné ráno. Celú noc snežilo, a tak bolo zimné kráľovstvo zahalené v ligotavých snehových vločkách.

Za jedným oknom v drevenom domčeku sa usmievala dievčenská tvárička. To malá Viky sledovala, ako nádherne je vonku. 

„Oci, mami, nasnežilo!“ budila rodičov s radostným výskotom. „Poďme sa prejsť!“ Takýto lákavý návrh sa nedal odmietnuť – veď zimné prechádzky lesom boli  ich obľúbené. Vždy si do košíka nabalili staršie jabĺčka a mrkvu, aby cestou nakŕmili lesné zvieratká. Teraz, keď im snehová perina zakryla potravu, sa im zídu ešte viac než inokedy.

Zrejme boli prví, ktorí sa v ten deň vydali na prechádzku, pretože sneh na chodníku bol ešte nedotknutý, nikde ani šľapaje. A ako krásne vŕzgal pod nohami! Snehom boli prikryté aj vetvy stromov a Viky sa cítila ako v rozprávke.

Rodinka sa vybrala ku krmelcu, kam sa chodievajú najesť lesné zvieratká. Nechali pri ňom jabĺčka, mrkvičku a semienka.

„Myslíte, že sem prídu srnky?“ spýtala sa Viky nedočkavo. „Rada by som nejakú videla.“

Ocko bol lesník a vedel o zvieratkách všetko. Vysvetlil jej, že lesné zvieratká sú plaché. Najlepšie bude, keď sa vzdialia.

„Ale keď prídeme zajtra,“ doplnila ho mamka, „určite  tu bude veľa stôp. Podľa nich zistíme, aké zvieratká pri krmelci boli. Okrem srniek možno aj jelene, líšky a divé prasiatka.

“Pobrali sa teda chodníčkom ďalej. Vtom po konári  nad nimi prebehla veverička. Konár sa roztriasol a sneh z neho spadol rovno na ocka. Všetci sa rozosmiali. Viky vybrala z košíka oriešok a položila ho k stromu. Pár metrov sa vzdialili a čakali, kým si poň veverička príde.

Tá k nemu najprv nesmelo prihopkala. Ale keď zistila, že jej žiadne nebezpečenstvo nehrozí, s chuťou sa do orieška pustila. Viky s rodičmi ju chvíľu pozorovali.Naraz sa pred nimi čosi mihlo. Pomedzi stromy pomaly prebehol malý zajačik. Snažil sa utekať, ale kríval  a potom sa stratil v lese. Viky s rodičmi si vymenili pohľady. Nemuseli nič hovoriť a hneď vedeli, že všetci myslia na to isté. Potichu nasledovali stopy, ktoré zanechával v snehu. Zazreli ho schúleného pri jedličke.

Keď sa k nemu priblížili, zajačik sa snažil ujsť, ale nevládal. „Neboj sa, zajačik. Iba sa pozrieme, čo máš  s labkou,” prihováral sa mu tichým hlasom ocko.  Zdalo sa, že ju má zlomenú.

Dievčatko dostalo nápad: „Vezmime ho k nám domov a vyliečme ho. Nemôžeme ho tu predsa nechať takto. Samého a zraneného. Určite sa bojí.“ Rodičia jej dali za pravdu. Ocko sa v práci staral o zvieratká už roky a presne vedel, čo robiť. Zajačika opatrne vložil do prúteného košíka a ponáhľali sa domov. Tam mu labku vyčistil a obviazal.

Zajko sa postupne upokojil a prestal sa báť. Viky sa  od neho ani nepohla. Dávala mu mrkvičku, vodu a získala si jeho dôveru. Stal sa jej malým kamarátom, ktorý jej prirástol k srdcu.

U Viky zvieratku nič nechýbalo, a tak sa veľmi rýchlo uzdravilo. Lenže mamička s ockom vedeli, že nastal čas odniesť ho späť do lesa.

„Mami, prečo u nás nemôže ostať?“ prosíkala Viky.  Bolo jej ľúto, že sa musí s kamarátom rozlúčiť.

„Zlatíčko, on má svoju rodinu tam v lese a mal by sa k nej vrátiť. On patrí tam, tak ako ty patríš k nám.” Mamka Viky objala, ale tej sa aj napriek tomu do očí tlačili slzičky. Cítila veľký smútok, ale chápala, že zajačikovi bude v lese lepšie.

Dievčatko sa nakoniec oblieklo a obulo si čižmičky, aby sa pridalo k rodičom. Spoločne zašli na miesto, kde zajačika nedávno našli. Viky ho posledný raz jemne pohladila so slovami: „Nikdy na teba nezabudnem, zajačik môj!“ Potom ho položili na zem. Zajko sa ešte raz otočil, akoby sa s nimi lúčil, a potom sa smelo rozbehol do lesa.

„Neboj sa, veď on dobre vie, kde bývame. Možno nás príde navštíviť,“ povedal s úsmevom ocko. Pohladkal dievčatko po líci a pobrali sa domov.

Späť