Kŕmidlo pre vtáčiky

S príchodom zimy sa v Zimnom kráľovstve objavilo veľa spevavcov. Akoby sa všetky vtáčiky, skrehnuté od mrazu, stiahli do blízkosti dvorov, aby sa aspoň trochu zahriali a naplnili si brušká. Ich spev spríjemňoval deň každému. Aj tomu najmrzutejšiemu človeku zlepšili náladu. Tí im za to dávali slnečnicové semiačka.Ale mrazy boli stále tuhšie. Vtáčikov sa zlietalo viac než minulé roky a nie každému sa ušlo niečo do zobáka.

Stolárov syn Emil práve stál pri okne. Pozoroval, ako sa vrabce a sýkorky klbčia o semiačka, rozsypané na zemi. Vtom dostal nápad: „Čo keby som im vyrobil kŕmidlo?“

Chlapec sa nadšene rozbehol do dielne, kde mal jeho otec odložené náradie. „Budem potrebovať kladivo, klince, hoblík a pílku,“ hovoril si Emil. ”S ockom sme  už neraz zatĺkali klince, takže to nemôže byť nič  ťažké. Zoženiem si pár kamarátov a robota nám  pôjde od ruky.”

Vybehol von a volal: „Chalani, dievčatá, mám nápad! Čo keby sme sa zavďačili našim vtáčikom a vyrobili im poriadne kŕmidlo?” Kamaráti sa k nemu raz-dva zbehli a jednohlasne sa zhodli na tom, že je to dobrý nápad.

Emil dostal od ocka dovolenie aj cenné rady, ako robiť s drevom. „Ja chcem pribíjať klince!“ hlásila sa Alenka. „A ja hobľovať!“ pridal sa Alfonz a už bral do ruky hoblík. „Počkať,“ brzdil ich Emil. „Najprv si musíme nakresliť, ako bude kŕmidlo vyzerať.“ Spoločne spravili na papier náčrt jednoduchého dreveného kŕmidla. Alenka by rada pridala drevené ozdoby a Alfonz zas lomenú striešku. Zhodnotili však, že také zložité veci  asi nezvládnu.

Deti najprv opatrne narezali niekoľko drevených dosiek. Práca s pílkou nie je len tak! Potom si pripravili hranoly, ktoré budú držať striešku. No a nakoniec vyhobľovali pár drevených šindľov. „Už to len celé nejako pospájať,” poznamenala Alenka. Emil chytil klinec do ľavej  a kladivo do pravej ruky. Najskôr si dvakrát vymeral švih, ako to robil jeho ocko. Ale keď mal udrieť, trafil iba svoj palec. „Aúúú!” ozvalo sa. „Ukáž, skúsim to ja,” navrhol Alfonz. Zatĺkanie mu išlo lepšie ako Emilovi. Keď pribíjal tretí klinec, nabral takú istotu, že sebavedome vyhlásil: „Ten ďalší zatlčiem aj poslepiačky!” Zavrel oči a… asi si domyslíte, ako to dopadlo. „Pustite k tomu mňa,” povedala Alenka. Chýbalo ešte jedenásť klincov. „Teba? Veď nemáš silu,” povedal jeden z chlapcov. „Ako sa tak na vás pozerám, nevyzerá, že by to bolo o sile,“ odsekla pobavene. „Skôr o presnosti a trpezlivosti. A tej vy dvaja nemáte práve na rozdávanie.” Alenka poctivo držala klinčeky pod hlavičkou. Po každom buchla aj päťkrát. Žiadny z nich sa neskrivil, a hoci  jej to trvalo o trošku dlhšie, výsledok bol dokonalý.

Vyniesli kŕmidlo na dvor, nasypali doň semiačka a čo nevidieť začuli čvirikanie. „Nemôžeme byť tak blízko, lebo sa nás boja,” upozornila ostatných Alenka. Keď sa deti vzdialili, vtáčatá postupne prilietavali a zobkali z nového kŕmidla. „Aha, aký je tamten krásne farebný!“ zvolal Emil a ukázal na vtáčika s farebným bruškom. „Ako sa volá?“ „Počkajte, hneď som späť,” oznámila Alenka a rozbehla sa domov. Zakrátko sa vrátila  s vtáčím atlasom. Spoločne skúmali, aké vtáčiky ich prišli navštíviť. „Ten veľký s ružovým bruškom bude určite hýľ. A vedľa neho je slávik červienka.“ „A pozrite na tamtoho! To by mohol byť… stehlík pestrý,“ vyčítal v atlase Emil. „Ako pekne spieva.“ Po chvíli listovania zistili, že ďalší z vtáčikov bol brhlík. Za celé popoludnie sa tam vystriedalo viac než desať druhov.

Deti odvtedy chodievali pozorovať vtáčiky denne. Časom sa ich naučili rozoznávať nielen podľa vzhľadu, ale aj podľa spevu. Za to, že sa o ne starali, im vtáčiky každé ráno vyspevovali pod oknami. A verte, nie je krajší spôsob ako ukončiť spánok, než vstať za štebotu vtáčikov.

Späť