Ľadová víla

Bola tmavá noc a celé Zimné kráľovstvo spalo hlbokým spánkom. Vtom sa na oblohe zjavilo niečo zvláštne. Letelo to nebom a jemne žiarilo. Až pri pohľade zblízka bolo možné rozoznať, kto je tá záhadná bytosť. Víla! Mala dlhé zlaté vlasy, krásne krídla a celá sa trblietala ako čerstvo napadané snehové vločky.

Nebola to však len taká hocijaká víla – ale ľadová víla. Už ste o nej počuli? Lieta po Zimnom kráľovstve a plní priania. Pristála na obloku jedného z domov. Chvíľu zvedavo hľadela cez okno a pozorovala priania, ktoré sa jemne vznášali v izbičke. Na posteli spal chlapček menom Gusto a ten si veľmi prial, aby nasnežilo. Chcel totiž s kamarátmi a bratom Timom postaviť obrovský snehový hrad.

Viete, ako vyzerajú priania? Pripomínajú biele huňaté obláčiky alebo bubliny. Aj teraz sa predstava bieleho hradu tíško vznášala nad postieľkou. Pre ľudí sú priania neviditeľné, ale ľadová víla ich zbadá hneď.

Gustovo prianie sa jej zdalo veľmi milé. Mávla preto čarovným prútikom a v kráľovstve sa v okamihu začalo chumeliť. Keď sa Gusto ráno zobudil, neveril vlastným očiam. Jeho sen sa splnil! Nadšene otvoril okno  a zvýskol radosťou. Potom obehol všetkých kamarátov a pustili sa do stavania snehového hradu.

Cestou domov Gusto zatúžil po nových sánkach, aby mohol s bratom svišťať dolu svahom ako blesk. Ľadová víla zbadala jeho nové želanie a pohotovo mávla čarovným prútikom. Aké bolo Gustovo prekvapenie, keď ráno na prahu našiel novučičké sánky! Ani rodičia netušili, odkiaľ sa tam vzali. Nikomu nechýbali a nikto ich nehľadal. Akoby to bol zázrak. Gusta čakal deň plný snehovej zábavy. Ale keď sa večer vrátil domov, začal premýšľať. „Všetko, čo som posledné dni chcel, sa mi splnilo. To nemôže byť náhoda.“ Tak ako všetky deti, aj Gusto o ľadovej víle počul, ale neveril, že skutočne existuje. Nie sú náhodou víly len v rozprávkach? „Skúsim si opäť niečo priať. Uvidíme, či sa mi to znova splní,“ zaumienil si.

A tak sníval o hokejovej výbave. Ďalší deň zas  o hojdacom koníkovi. A potom o hračkách od výmyslu sveta. Ľadová víla mu plnila jedno želanie za druhým. Keď už však bola Gustova izbička plná hračiek, pochopila, že chlapec prekukol jej čarovnú moc.

„To by už asi aj stačilo,“ povedala si, keď uvidela, ako sa Gusto s bratom Timom predvádzajú na hojdacom koňovi. „Zdá sa, že tento chlapec nikdy nemá dosť. Odchádzam.“ Víla zamávala krídlami a odletela. Vtom však začula z izby krik a plač. Gusto sa vyťahoval, ako rýchlo sa vie rozhojdať. Jeho brat sa ale v tej rýchlosti neudržal a spadol z dreveného koňa na zem. Gusto zamrzol od strachu. No v momente si spomenul na to, že sa mu plnia priania. Preto silno zaťal päste, zavrel oči a v duchu si opakoval: „Prajem si, aby bol môj braček v poriadku. Prajem si, aby bol môj braček  v poriadku. Prosím.“

Ľadová víla sa na Gusta a jeho sebecké správanie hnevala a bola už pevne rozhodnutá, že odíde. Ale keď zazrela, ako sa nad izbou vznáša naliehavé želanie, premohla ju zvedavosť a zletela dolu. Gusto otvoril oči a kútikom oka zbadal, ako okolo neho preletelo čosi trblietavé. „Ľadová víla,“ vydýchol. „Ty existuješ! Prosím ťa, splň mi ešte jedno želanie!“ „Neviem, či si ho zaslúžiš,“ poznamenala víla. „Želal si si oveľa viac, než si potreboval a ešte si sa predvádzal pred ostatnými.“

„Vezmi si všetky moje hračky! Nepotrebujem ich, nechcem už nič iné, len to, aby bol môj braček  v poriadku!“ vyhŕkol Gusto prosebne. Vílu to obmäkčilo. Mávla čarovným prútikom a Timo sa  odrazu s úsmevom postavil, akoby sa nič nestalo.

Gusto sa víle z celého srdca poďakoval. Tá sa len uklonila a už jej nebolo. Gusto bol vďačnosťou  a šťastím celý bez seba. Vďaka ľadovej víle pochopil, že nie je dobré byť sebecký. Vyniesol z izby všetky nové hračky a do večera ich do poslednej rozdal kamarátom.

Gusto odvtedy z času na čas večer podišiel k oknu,  a keď sa pozorne zadíval, zazrel, ako sa čosi tu a tam zatrbliece a poletuje popri oknách. Vedel, že je to ľadová víla, ale žiadne ďalšie prianie nemal. Uvedomil si, že jeho želanie sa už splnilo – aby bola celá jeho rodina zdravá a pohromade.

Späť