O dvoch bratoch

Hoci mali ďalších šiestich súrodencov, Paťo a Maťo mali k sebe od malička najbližšie. Spolu sa naháňali po poličke pomedzi ostatné toaletné papiere, spolu sa skrývali za kuchynské utierky a spolu si po večeroch vymýšľali strašidelné príbehy o živote tam vonku, v naozajstnom svete.
„Vraj všetky prázdne rolky putujú do koša,“ strašil Paťa Maťo.
Maťo príbeh častokrát ešte vystupňoval: „Ja som počul, že končia v ohni!“
Jeden druhého predbiehali v tom, kto vymyslí zaujímavejší a strašidelnejší príbeh o svete tam vonku. Až kým sa doň jedného dňa obaja nedostali.

Paťo sa ocitol v kúpeľni na prízemí. Pani domáca ho zavesila na držiak spredu, a tak mal dokonalý výhľad na celú miestnosť. Deň čo deň sledoval mocné vodopády padajúce zo sprchy smerom do bezodnej vane. Bol nadšený z toho, ako často sa v kúpeľni menila noc za deň zakaždým, keď niekto zasvietil. A zo všetkého najradšej pozeral ostatným do mobilu, keď doň ťukali aj počas sedenia na toalete. Vďaka tomu vedel o svete viac, než niektorí ľudia a keď zistil, že mu zostáva už len posledný útržok, zostal smutný. Vedel, že najlepší týždeň jeho života sa blíži ku koncu.

Maťa vzal domáci na toaletu na poschodí. Malý a tmavý priestor dopĺňalo len skromné svetlo na strope a niekoľko rokov starý kalendár nalepený na dverách. Ani na ten Maťo poriadne nevidel, keďže bol pritlačený úplne k stene. Vnímal iba, ako z neho postupne útržok po útržku ubúda a on len podľa zvukov tipoval, kto to má na svedomí. So smútkom spomínal na časy, keď si s Paťom vymýšľali príbehy o živote mimo poličky a ani mu nenapadlo, že skutočnosť môže byť takáto nudná. Keď mu zostával už len posledný útržok, tešil sa, že najhorší týždeň jeho života sa konečne chýli ku koncu.

Najprv bola všade tma. Paťo si myslel, že je po ňom, no zdalo sa mu zvláštne, že stále počuje rôzne tlmené zvuky. Vtom sa však ozval jeden úplne jasný výkrik:
„Haló! Je tu niekto?“
Paťo nemohol uveriť vlastným ušiam. Hoci ho v tej tme nevidel, bol si istý, že to je on, jeho brat a najlepší kamarát, na ktorého medzičasom úplne zabudol.
„Maťo?“ spýtal sa nesmelo.
„Paťo!“ ozval sa späť rovnako vydesený Paťov brat, ktorý sa už tiež pripravoval na najhoršie.
Keď sa však poklop nad nimi otvoril a ich ožiarilo ostré jarné svetlo, zistili, že ich strašidelné predstavy sa nenaplnili – neboli ani v koši, a určite nie v ohni. Naopak – vnútro kompostéra, v ktorom sa ocitli, bolo príjemné mäkké a voňalo ako les po jarnom daždi. A oni si pohodlne ležali uprostred neho a mali pocit, ako keby sa ani nikdy nerozlúčili. Naháňali sa po kompostéri pomedzi ostatné prázdne rolky, skrývali sa za zvyšky ovocia či zeleniny a zo všetkého najradšej si vymýšľali nové príbehy o tom, čo z nich bude v budúcom živote. A všetky tie príbehy mali spoločnú jednu vec – v každom jednom z nich boli Paťo a Maťo spolu.

Späť