O kráse pod povrchom

Ráno boli všetky okná pomaľované námrazou. V noci poriadne prituhovalo a deti v dedine vedeli, že jazero konečne zamrzlo. Takže môžu zase vytiahnuť korčule  a preháňať sa na ľade.

Po raňajkách sa na ulici začali stretávať prvé deti  s korčuľami. Na brehu plytkého jazera sa prezúvali  a mohli si tam odložiť aj teplý čaj. Tým, ktoré už predtým na korčuliach stáli, to išlo ľahko. A tak sa ladne kĺzali dookola, tie väčšie sa na ľade naháňali. Skúsený korčuliar Adam predvádzal aj piruety! Menšie deti ho chceli napodobniť, ale on im vysvetľoval, že sa to nenaučia zo dňa na deň. Jeho to tiež stálo veľa modrín.

Na lavičke už sedela len Eliška a šnurovala si korčule. Bola nesmelá a aj teraz vykročila na ľad pomaličky. Stačili tri kĺzavé kroky a… bác! V momente sedela na zadku. Hlavne žiadny plač, povedala si. Skúšala to skoro hodinu, ale vždy to dopadlo rovnako. Nedokázala udržať rovnováhu. Napokon si vyzula korčule a posadila sa na lavičku. Vedľa sedelo ešte jedno dievčatko. Eliška by rada vedela, či sa ani ono nevie korčuľovať, ale hanbila sa opýtať. Dievčatko po chvíli odišlo.

Eliška si povzdychla a vydala sa smerom k miestu, ktoré všetky deti v okolí dobre poznali. Bol tam malý vodopád, ale dnes bol z neho ľadopád plný cencúľov. Za ním sa nachádzala jaskyňa hlboká len pár metrov, ale krásou by prekonala aj tie hlbšie. Teraz bola plná kvapľov, ktoré pripomínali ľadovú žirafu, mroža, slona  aj veľhada kráľovského. Stačilo sa dobre zapozerať  a hneď sa ukázalo niečo nové. Veľrybí chvost, kráľovská koruna alebo rytiersky meč.

Eliška obdivovala zimné diela prírody a na svoje korčuliarske neúspechy úplne zabudla. Dokonca stratila pojem o čase. Až keď si uvedomila, že už jej je poriadna zima, vybrala sa späť ku klzisku. Cestou premýšľala: „To bola nádhera. Mám si to nechať pre seba, alebo o tom poviem ostatným deťom?“ Nakoniec sa rozhodla, že to bude jej tajomstvo.

Z diaľky zazrela kamarátov, ktorí sa ešte stále preháňali po ľade. Na spadnutom strome vedľa jazera práve sedel Adam. Eliška prekonala rozpaky a sadla si vedľa neho. Na jej prekvapenie sa jej Adam prihovoril: „Všimol som si ťa na ľade. Dnes ti to veľmi nešlo, ale nič si z toho nerob. Bol som na tom rovnako.“ „Vážne?“ spýtala sa Eliška. „Úplne. Ak chceš, dám ti radu: spoľahni sa na svoj zrak. Nepozeraj sa stále na nohy, ale kúsok pred seba. Uvidíš, pôjde ti to ľahšie.” „Ja neviem,“ váhalo dievčatko. Adam pochopil, že Eliška sa stále hanbí. „Mám ti pomôcť? Chyť ma za ruku,“ ponúkol sa. „Tak ja to teda ešte raz skúsim,” súhlasila napokon. Napodiv to fungovalo. Keď sa nepozerala na svoje nôžky, ale dopredu, išlo jej to lepšie. S Adamovou pomocou sa kĺzala sem a tam. Zakrátko sa pustila jeho ruky a krúžila po jazere aj sama. Pridala sa k ostatným deťom s hrdým: „Aha! Pozrite, už mi to ide!“ „To je super, Eli!“ chválili ju spolužiačky.

Keď sa Eliška s Adamom opäť stretli na pníčku, povedala mu: „Ďakujem ti.“ „Za tú radu? To nestojí za reč.“ Ale nešlo len o to. Eliška bola rada, že sa jej prihovoril a pomohol jej prekonať rozpaky. „Ak chceš, prezradím ti tajomstvo. Chcel by si vidieť ľadového draka?“ Adam prikývol, a tak spoločne kráčali poza ľadopád. Chlapec nemohol uveriť vlastným očiam. Obdivovali zamrznuté kusy ľadu a hádali, ktorý im  čo pripomína. Vo dvojici to bola ešte väčšia zábava.  Od toho dňa boli kamaráti. Eliška sa okrem korčuľovania naučila, aké dôležité je vedieť sa ozvať.  Či už treba s niečím pomôcť, alebo len rozveseliť.

Späť