Prečo sa kráľ nemohol guľovať?

„Ako vznikli obrúsky?“ pýtajú sa ma často deti. Gánia zväčšenými zvedavými očami, očakávajúc nejakú dospelácku odpoveď. Ale aj „neviem“ im zvyknú povedať. Oči sa zmenšia a krpci sklamaní pozerajú do zeme bez toho, aby vedeli viac o tomto svete.

Všetci mudrlanti, sem sa! Poviem vám, ako vznikli servítky. No tento príbeh je tajný! Ak sa niekto dozvie o kráľovstve, o ktorom vám budem hovoriť, bude ho chcieť nájsť. Na dvore sa im návšteva z ľudského sveta nepáči, lebo sa boja.

Na okne tancovala snehová vločka. Rozťahovala sa po podokenici, akoby sa snažila čo najviac si natiahnuť nohy a ruky. Každým žmurknutím oka sa pridávala ďalšia takáto tanečníčka. Vyzerali tak jemne a krehko. Chýbali už len husle, ktoré by zvukom kopírovali ich pohyby. Jedna druhú striedali, až vytvorili hrubý biely pás. Kráľ Obrúsok II. sa na divadielko pozeral zvnútra. Zvraštil obočie, zatiaľ čo si svojimi papierovými rukami, zopnutými do pokrčených guľôčok, podopieral tvár. Nepokojne plachtil po celej svojej zámožnej izbe.

„Tancovať si môžem aj tu!“ prešiel na jeden kraj.

„Určite je to nuda!“ hebký páperový nos otrčil nahor a preplachtil naspäť.

„Aj tak je vonku zima! Kto už by tam len chodil?!“ v strede ďalšieho plachtenia sa vrátil k oknu.

Zbadal vojakov nacvičujúcich na kráľovské oslavy Vianoc. Chlapcom vôbec neprekážal padajúci sneh. Počul spevy (v skutočnosti to boli príkazy) a jeden z nich (neposlušný vojačik) si dokonca aj tancoval (jednoducho neposlúchal). Obrúsok II. si musel priznať pravdu. Veľmi túžil zažiť, čo je sneh. Jeho hebkosť, ale aj príjemne pichľavý chlad. Chcel vedieť, prečo sa deti z okolitých kráľovstiev tak tešia. Veľkú zvedavosť v ňom vyvolávali sochy z troch takmer identických snehových gúľ, do ktorých natláčali uhlie a mrkvu. Týmto postavám podaktorí dávali aj šál. Kráľ nedokázal pochopiť, prečo.

Teraz sa spýtate, prečo nevyšiel von. Veď panoval svojmu dvoru sám, nikto ho nedržal. Lenže Obrúsok II. bol z kvalitného, avšak premokavého papiera. Viete si predstaviť, že keď bol smutný, nemohol ani plakať? Rozmočil by sa a zmizol. Bol z najľahšieho trojvrstvového papiera, no i tak dokázal mať ťažké srdce. Keď mal kráľ zlú náladu, s nikým sa nechcel rozprávať.

Volali ho na raňajky. Nechcel.

Volali ho na obed. Nechcel.

Na večeru ho už nevolali. Aj tak nechcel.

Ďalší deň kráľovi ohlásili škovránky na podokenici. Pomaly otvoril oči a cez rozospaté polmesiačiky videl, že lietajúci poslovia z ľudského sveta majú riešenie pre jeho trápenie. V zobáku niesli fóliu. Obrúsok II. vystrelil zo svojej postele a kým by ste povedali „hapčí”, už otváral okná, aby svojich pomocníkov privítal. Vtáky sa dali do práce, akoby im na kráľovej spokojnosti záležalo ešte viac ako Obrúskovi II. Čoraz menej smutného panovníka postupne zabalili do ochrannej fólie. Záchranný plán mal len jednu chybičku. Náš kráľ sa do obalu nezmestil celý, a tak sa musel poskladať ako ešte nikdy predtým. 

Papierový mocipán konečne našiel harmóniu vo svojej duši. Sneh si užil naplno. Guľoval sa aj sánkoval. Dokonca mu ktosi ukázal aj snowboard. Bol tam i vtedy, keď sa vojaci vrátili z lesa. Aby bol na sneženie vždy pripravený, nedával si dole darovaný obal. 

A tak, milé deti, keď vidíte v obchodoch zabalené obrúsky, pozeráte sa na módu, s ktorou prišiel Obrúsok II.

Späť