„Menej je viac ako nič,“ hovorí talentovaná Maťa Kavalír Bucková

Napriek tomu, že žije s manželom s ťažkým ochorením ALS, o ktorého sa stará, pracuje, aktívne sa venuje športu, donedávna nahrávala úspešné podcasty, vydáva svoju prvú knihu a chystá sa pomáhať ľuďom ako certifikovaný life coach. Inšpirujte sa mladou talentovanou Martinou Kavalírovou Buckovou a jej láskou k životu.

Začnem zvesela. 🙂 Čo ťa dnes potešilo?

Ste milí, ďakujem. 🙂 Dnes ma potešil vydarený obed, ktorý som varila, to, že sa môj manžel Honza cítil dobre a 2 výborné kávy. Také maličkosti.

Maťka, si aktívna žena, športuješ, robila si donedávna podcasty, pracuješ a staráš sa o manžela s ALS. Asi sa ťa to pýta viacero ľudí – ako sa dá toto všetko stíhať? Máš nejakú radu pre baby, ktoré žijú v podobnom tempe a sú z toho možno frustrované a nevedia ako ďalej?

Treba povedať, že každý má také tempo, na aké pristúpi. Väčšina z nás má vždy na výber a vieme si to zariadiť. Ja, bohužiaľ, až tak nie, keďže môj muž má smrteľnú ťažkú diagnózu ALS a 99 % dňa sa podriaďuje jeho starostlivosti. Stále som však kreatívny človek, celý život som kreslila, písala, 4 roky robila podcasty, komunikovala s ľuďmi, budovala komunitu, športovala, milovala triatlon, silové cvičenie… Avšak menej je vždy viac. A zároveň menej je viac ako nič. Nemôžeme mať všetko a ja som to tiež pochopila. Musela som ubrať, menej športovať, v podcaste si dať pauzu a sústrediť sa na pár vecí v živote, a to poriadne.

Vravíš, že to, čo ti pomáha, je život. To, že ideš na večeru s kamošmi, že si zašportuješ… Si v ťažkých chvíľach radšej sama alebo s niekým, kto ťa vypočuje?

Som radšej sama. 🙂 Som taký typ človeka, aj keď niekto iný má práve rád spoločnosť. Ja som introvert v extrovertnom svete. Milujem byť sama so sebou. Vtedy si najviac oddýchnem, popremýšľam, mám úplnú slobodu vo všetkom. Rada aj sama cestujem. Odkedy Honzík už nemôže, už ani nemám s kým. A vlastne je to okej.

Akú máš skúsenosť so solo datingom? Praktizuješ ho? Ak nie, ako by vyzeralo tvoje rande so sebou?

Ak sa ráta sedenie v aute pred prácou alebo sedenie v aute ešte chvíľu, než sa vrátite domov, tak to robím dennodenne. 🙂 Okrem toho chodím veľa na prechádzky. Veľa. A tiež, ak sa podarí, 2-krát do roka niekam vycestujem. Viem si len tak sadnúť na pláž a pozerať sa hodiny na more. Viem si zobrať kávu so sebou a pozrieť mesto. Paradoxne, asi sa neprihlásim dobrovoľne niekam na tanec alebo surfing, keďže sa celkom hanbím a nerada som centrom pozornosti. Radšej pozerám na tých ľudí z diaľky. Mňa dobíja práve samota. Mimochodom, milujem byť doma. Kresliť si, čítať si, počúvať hudbu. Asi teraz zniem ako dosť nudný človek. 😀

Vyhľadala si aj odbornú pomoc. Mnohé ženy sa toho boja alebo sa hanbia, nevedia nájsť správnu osobu, nevedia, za kým by išli… Čo by si im poradila? Kde môžu hľadať? A čo, ak sa boja, že im jednoducho nikto nedokáže pomôcť? A je tu ešte jedna vec, z ktorej majú mnohí ľudia obavy – čo ak na to nebudú mať financie?

Ja som využila silu odporúčaní. Pýtala som sa kamarátov, zdieľala som aj na mojom Instagrame, že mám brutálne panické ataky, úzkosti, že či niekoho nepoznajú. A ozvalo sa mi veľmi veľa ľudí, ktorí riešili to isté. Pretože psychoterapia má množstvo podôb a nie je to len o vyrozprávaní sa, aký ste mali deň alebo aké ste mali detstvo. Niekedy musíte ísť do hĺbky a nájsť terapeuta, ktorý sa na niečo špecializuje.

A áno, je to drahšie ako asi všetko. Pokiaľ je človek ochotný dať za permanentku 50 eur mesačne alebo trénerovi 30 eur za hodinu, alebo 100 eur za teplákovú súpravu, tak prečo tak otáľame investovať 40 eur do seba a svojho duševného zdravia? Možno preto, že chceme výsledky hneď. Kúpim, dostanem. Ale tu to tak rýchlo nejde. A musí človek sám makať.

Veľa ľudí sa ťa pýta osobné otázky – či môžete mať s Honzíkom ešte sex, či chceš deti, či sa ešte niekedy vydáš alebo či si uvažovala, že Honzíka opustíš. Ty odpovedáš dosť úprimne, klobúk dole. Rozhodla si sa byť otvorená, neľutuješ to? Ľudia vedia byť veľmi kritickí…

Neľutujem to. 🙂 To som ja. Som taká ku všetkým ľuďom v mojom okolí, nielen k neznámym ľuďom na sociálnych sieťach. Náš príbeh je reálny, je živý, je ťažký a zároveň krásny. Myslím, že tým, aká som otvorená, dávam ľuďom nádej, že normálne veci, normálne situácie a normálne reakcie ešte nevymreli. Život si ide najviac úprimnú hru s nami a ja idem to isté. A tých, ktorí sú kritickí, to už nemôže baviť, lebo žiadnou otázkou či komentárom ma nikto nikdy neprekvapí ani neurazí. Ja sa neberiem tak vážne. 🙂

Honzík kedysi aktívne športoval, ty tiež športuješ. Často hovoríš (nielen na IG) o tom, aby sme si tieto možnosti, ktoré ako zdraví ľudia máme, viac vážili, všímali si ich, nebrali to ako samozrejmosť. Myslíš, že to ľuďom pomáha? Počúvajú na tieto slová? Musí sa naozaj niečo zlé stať, aby sme si viac vážili určité veci?

Ja verím, že im to pomáha. 🙂 Aj na základe ich reakcií, ktoré nám píšu. Paradoxne, najviac ľudí na nás myslí, keď športujú. Behajú. Nevládzu. Vždy si povedia, čo by za to dal Honzík. A ja tiež. Nevážila som si, čo som mala. Nie v zlom, ale nechala som veci plynúť automaticky. Aj počas prvých rokov, keď sme boli spolu a už sme vedeli, že je chorý, sme si mali viac užívať všetky veci, ktoré už dnes nemôžeme. Držať sa za ruky. Prechádzať sa. Ísť do kina, ísť na večeru. Spolu sa sprchovať. Cestovať. Rozprávať sa. Tvoriť. Milovať sa. Bozkávať sa. Vidieť ho, ako sa sám oblieka. Ako môže ešte pracovať. Behať spolu. Posilňovať. Držať sa v bazéne v objatí a smiať sa. Toto všetko nám už ALS zobralo. Ale vážim si, že Honza je ešte tu, ľúbi ma, podporuje ako nikto a bojuje. Takže nestačí si vážiť len všetky tie veci a možnosti okolo, ale vážte si hlavne človeka, s ktorým ich môžete robiť.

Aký máš vzťah ty k svojmu telu? Čo máš na ňom rada a čo, naopak, nie?

Ja milujem moje telo. Som mu vďačná za to, čo všetko zvládlo a zvláda. Jasné, že sa mi nepáčia isté časti, celulitída, zadok, nohy. Ale telo je výsledkom našich rozhodnutí. Takže som k nemu láskavá, ale zároveň musím makať. Veľmi ho vnímam, odkedy mi začali panické ataky a úzkosti, pretože to sú veľmi silné prejavy psychiky. Snažím sa veľa spať, piť dostatok vody a ovplyvniť všetky veci, ktoré môžem. Genetiku a predispozície nemôžem.

Aký máš názor na sebalásku a body positivity mind?

Ja som v tomto radikálne úprimná a pre mňa je sebaláska o úprimnosti. Áno, môžeš sa mať a mal by si sa mať rád. Ale nie za cenu skrytej obezity. Môžeš byť šťastný človek so 100 kg, ale nie si zdravý človek so 100 kg. A príde mi, že dnešná interpretácia sebalásky zlieva tieto dve veci dokopy. Mať sa rád aj s chybami a s vankúšikom na bruchu a celulitídou je, samozrejme, okej. Lebo dokonalosť neexistuje. Ale mať rád fakt, že nie si zdravý, je jednoducho klamstvo a pokrytectvo. 🙂

Keď si na Instagrame ohlásila koniec tvojho podcastu The Buca Talks, mnohí smútili (a ešte doteraz smútia). Verím, že je to len akási pauza. Je to tak? Plánuješ s tým pokračovať neskôr?

Jooooj, to bolo veľmi emotívne. Podcast pre mňa veľa znamenal. Ale posledný rok som cítila, že nevládzem. Je to určite aj Honzovou chorobou a tou náročnou starostlivosťou, ale aj tým, že som mala pocit, že mi ušiel vlak. A zároveň ľudia možno prvýkrát pocítili, že im The Buca Talks bude chýbať a že nejaký človek pre nich len tak tvoril 4 roky obsah, ktorý stál za to. Ale verím (žmurk žmurk), že ešte fúknem do mikrofónu. 🙂

Dostala si aj nejakú reakciu, ktorá ťa „dostala“ alebo prekvapila ohľadom konca tvojich podcastov?

Prišlo mi ich veľmi veľa. Ako im bytostne chýba moja Nedeľná Omša. Ako im to pomáhalo. Ako vďaka tomu odišli z toxických vzťahov či práce a začali si plniť sny. Ako si vážia viac maličkosti, ktoré som podcastom pripomínala.

Prezraď, ktoré ženy inšpirujú teba a čím konkrétne?

Mňa inšpirujú všetky, ktoré robia to, čo ich baví. Aj mamičky, ktoré zvládajú starostlivosť o svoje deti. Aj 90-ročné babičky, ktoré stále majú chuť žiť. Inšpirujú ma normálni ľudia, ktorí sa nepotrebujú na nič hrať a pestujú v sebe dobro a lásku. Fakt.

A posledná otázka na záver. Na čo sa tešíš najbližšie dni?

Čaká ma moja prvá väčšia dovolenka po 2 rokoch. 9 dní. Fúúúha. Neviem, či to zvládnem. 🙂 Veľmi sa teším. Dokončujem si medzinárodný certifikát life coachingu, aby som mohla pomáhať ľuďom a zároveň ma čaká vydanie mojej prvej knižky Láska na dobu určitú. O mne a Honzíkovi. Verím, že tento rok bude stáť za to.

Späť